Komunikujeme celkom bežne. Vlastne komunikujeme aj keď by sme možno nechceli, proste sa nedá inak. Keď by som sa pred vami postavil niekde na nejakej prezentácii, aj keď by som nepovedal ani slovo, určite by vám hlavou bežalo množstvo myšlienok o tom kto som, čo tam robím, prečo to robím, aký to má všetko zmysel a podobne. A pri tom by som nepovedal ani slovo a čo všetko by som vyvolala vo vašich mysliach. Jednoducho komunikácia vo svojich rozličných podobách a formách je tým najpoužívanejším nástrojom, ktorý používame vo vzťahu k druhým ľudom, aby sme
sa s nimi dohovorili. A bez dobrej komunikácie sa ani kouč nezaobíde.
V slovníku cudzích slov sa môžeme dočítať, že komunikácia je ... dorozumievanie, oznámenie, sprostredkovanie (ústne); rečový dorozumievací styk ... . Tento pojem sa používa aj pre dopravu, alebo cestu. Samotné slovo komunikácia pochádza z latinčiny, z latinského slova comunicare, ktoré označuje odovzdávanie niečoho, spoločné radovanie sa z niečoho, predávanie niečoho druhému, branie a prijímanie, doručovanie, delenie sa o niečo, prepožičiavanie.
Existujú aj definície komunikácie, napr. od autorov D. Krecha, R. S. Grutfielda a E. L. Ballacheya podľa Malej encyklopédie súčasnej psychológie od Františka Hyhlíka a Milana Nakonečného: Komunikácia je výmena významov medzi ľuďmi, ktorá je uskutočňovaná predovšetkým prostredníctvom jazyka ... .
Dnes sa domnievame, že v priebehu vývoja svojho živočíšneho druhu človek používal najskôr jednoduché formy komunikácie a až neskôr začal postupne používať špecifické zvukové označenia pre rôzne predmety, javy, osoby ... čo viedlo k položeniu základov typicky ľudskej formy komunikácie – komunikácie pomocou jazykového prejavu, ktorého základom je slovo. Tento vývoj trval dlho, a i dnes používa človek tak slovný prejav – v tom prípade hovoríme o verbálnej komunikácii – ale aj iné druhy komunikácie, pravdepodobne vývojovo staršie druhy – označujeme ich ako neverbálnu komunikáciu.
Do neverbálnej komunikácie zaraďujeme tieto zložky.
· Mimika -postavenie tvárových svalov vytvára obraz emócií a nálad, ktoré sa v nás odohrávajú
· Gestika- pohyby rúk, ktorými sprevádzame to o čom práve hovoríme
· Proxemika- aj vzdialenosť, ktorú od ľudí udržiavame, je dôležitým výpovedným prvkom. V tejto súvislosti tiež zvykneme hovoriť o osobných zónach. Každý ich máme inak nastavené a inak veľé. Neuvedomenie si tohot faktu nám môže spôsobiť komunikačné problémy.
· Haptika- Dotyk. Podanie ruky je asi spoločensky najakceptovateľnejším dotykom, ktorý má nesmierne vysokú vypovedaciu hodnotu. Už prvé sekundy dotyku nám vedia odhaliť také informácie o druhom človeku, po ktorých by sme museli dlho pátrať, a takto sa k nám dostanú, možno aj bez toho aby si to ten druhý uvedomoval.
· Posturika. „Vystri sa“, hovorievali nám rodičia. Aj to ako stojím má samozrejme význam a vypovedá o nás. Niekedy aj o celom živote. Veď človek, ktorý si nesie na ramenách celý svoj osud bude stáť inak ako niekto pre koho nie je problém postaviť sa nepriazni osudu tvárou v tvár. Skrátka, to čo máme v živote za sebou sa či chceme alebo nie, prejavuje aj v tom ako stojíme a ten kto sa v knihe neverbálne komunikácie dokáže orientovať, má obrovský náskok pred tými, ktorí majú pred sebou len mimiku, gestá alebo pohyby, ale nedokážu ich interpretovať.
Neverbálne prejavy sú väčšinou vývojovo staré spôsoby oznamovania práve prežívaných emócií (strach, údiv, prekvapenie ...), pohyby, ktoré dopĺňajú informácie o tom, čo prežívame (napríklad objatie nám blízkej a milej osoby, podanie ruky človeku, ktorého nepovažujeme za svojho nepriateľa, nepozeranie sa do očí druhého človeka, ...).
Je možné odtrhnúť verbálnu komunikáciu od neverbálnej, prípadne od komunikovania činom? Zdá sa že ani moc nie. Ak to totiž urobíme, môžeme sa sami zmýliť v obsahu toho, čo nám chcel druhý človek v procese komunikácie odovzdať. Preto sa ľudia snažia nielen o pochopenie toho, čo hovoríme, ale aj toho čo dávame najavo vo svojom správaní (teda ináč ako verbálne). Profesor chicagskej univerzity Albert Mehrabian vypočítal, že účinok vyslaného posolstva záleží z 55% na signáloch reči tela, z 38% na farbe a melódii hlasu a len zo 7% na obsahu toho, čo hovoríme.
Všetky výskumy, ktoré tento jav merali, sa zhodujú v tom, že viac informácií si ľudia odovzdávajú neverbálnymi oznamami ako verbálnymi. Príčin je niekoľko. Verbálne oznamy sú produktom myslenia, sú poznačené sebakontrolou – človek vie, že nie všetko čo má na srdci, je vhodné predložiť aj iným ľuďom v komunikácii. A tak môže zamlčať niektoré veci, iné trocha prikrášli. U neverbálnej komunikácie je to zložitejšie. Samozrejme niektoré veci je možné nacvičiť. Ale väčšina neverbálnych prejavov je založených na automatických, tj. neuvedomelých reakciách tela, ktoré majú často základ v činnosti žliaz s vnútornou sekréciou (tieto vylučujú látky zvané hormóny). Hormóny ovplyvňujú činnosť ďalších vnútorných orgánov (napríklad zmeny v činnosti srdca, zmenená tepová frekvencia, kolísanie krvného tlaku, zrýchlenie dýchania, potenie sa, a iné). Prejavy zmien v činnosti vnútorných orgánov sa nedajú ovplyvniť „autocenzúrou“, maximálne je možné ich mierne tlmiť . Na týchto poznatkoch je založený aj „detektor lži“ – merajú sa fyziologické ukazovatele a porovnávajú sa s verbálnymi odpoveďami na rôzne otázky. Z rozdielnych reakcií tela pri konkrétnych otázkach je možné presne povedať, ktoré odpovede sú klamstvom.
O tom, ktoré konkrétne aspekty komunikácie sa objavujú v koučingovom procese si povieme na budúce.
Ďalším prvkom komunikácie a aktívneho počúvania je parafrázovanie. Parafrázovanie je vlastne zopakovanie toho čo už bolo povedané, resp. to čom som počul povedať hovoriaceho. Nie vždy mi totiž môže byť jasné, čo mal druhý na mysli keď o niečom hovoril. Je to dané aj tým, že síce používame rovnaké slová, ale významy, ktoré su za nimi skryté sú často krát úplne odlišné. Predstavte si nasledujúcu situáciu. Príde manželský pár k psychológovi, s tým, že by radi urobili niečo pre svoje manželstvo, nakoľko sa im zdá, že im to dajako neklape, ale nevedia prečo. Psychológ sa najprv chce osamote porozprávať s manželom. Pýta sa ho čo vlastne v manželstve chce, a pán hovorí „viete, chcel by som šťastné manželstvo.“ A čo to je to šťastné manželstvo, pýta sa psychológ. „No to je vtedy, keď prídem domov, večera je na stole, zapnem si správy a manželka mi prinesie do ruky chladené pivo. Tú istú otázku položí psychológ manželke, jej odpoveď je nasledovná: „pre mňa je šťastné manželstvo, keď ma manžel zoberie do divadla, občas mi kúpi kvety a pozve ma na večeru:“ 
