Ako každá profesia aj profesia kouča si k svojmu výkonu vyžaduje určité predpoklady, ktoré by sme mohli rozdeliť do niekoľkých základných kategórií.
Predovšetkým sú to určité minimálne teoretické poznatky, ktoré sa týkajú koučingu. Tzn. že kouč by mal poznať a vedieť čo to vlastne koučing je, ako je vymedzený oproti iným metódam poradenstva alebo rozvoja ľudských zdrojov, aká je jeho základná definícia, všeobecne používané postupy a techniky koučingu, ako aj školy a prístupy skrze ktoré je v súčasnej dobe koučing prezentovaný na verejnosti.
Na druhom mieste by sme mohli hovoriť o základných zručnostiach, ktoré by každý kouč mal ovládať a rozumieť im. O tom aké sú to zručnosti budeme dnes hovoriť viacej, takže sa na tomto mieste nebudem púšťať do obšírnejšieho výkladu.
Na treťom mieste sú hodnoty, osobná filozofia a presvedčenie kouča. O tejto kategórii by som povedal, že sa nachádza na pomyselnom dne koučovej osobnosti. A dnom tu mám na mysli niečo čo je bežnému pohľadu ukryté, niečo čo sa nedostáva na povrch každý deň, čo však viac alebo menej (možno skôr viac) ovplyvňuje koučove jednanie. Je to niečo, čo sa aktivuje vtedy, keď kouč zabudne na všetky techniky, ktoré sa niekde naučil. A v okamžiku keď ich zabudne, tak sa dostáva k slovu to, čo je v ňom hlboko skryté, to čím je, to aký prístup a vzťah má k ľudom všeobecne, ako ich vníma, či ich má rád, či mu na nich záleží a pod.
Existuje tu určitá paralela medzi vedomosťami, zručnosťami a kompetenciami a vyššie spomenutými úrovňami.
Vedomosť je predovšetkým informácia, ktorú môžeme získať počúvaním, čítaním. Môžeme ju získať v škole alebo na nejakom školení. Jej výhodou je, že ju pomerne ľahko absorbujeme (i keď sa žiada povedať- ako kto). Jej nevýhodou je zase fakt, že ju pomerne rýchlo zabudneme. Asi si každý z vás spomenie na skúšky rozličného druhu. Niečo ste sa naučili, na skúške ste o tom povedali a na druhý deň ste väčšinu z toho zabudli. Proste, krivka zabúdanie nepustí. Je to tá situácia, keď si kúpite kuchársku knihu a začítate sa do receptov, ktoré sú tam uvedené. Je to taktiež ten okamih, keď v dávnych časoch, dievča alebo chlapec sa vydali k niekomu do učenia. V tom okamihu sa stali učňom. Aj kouč, ktorý si prečíta nejakú knihu, alebo si naštuduje použitie určitej techniky sa stáva učňom.
Naproti tomu zručnosti v sebe obsahujú nielen zapojenie intelektu, ale aj vykonanie určitej aktivity. Nadviažem na vyššie spomenutý príklad. Kúpite si kuchársku knihu. Prečítate si recept. V tomto okamžiku ste získali informáciu a znalosť. Ale pokiaľ chcete rozvíjať zručnosť, musíte zobrať do ruky hrnce, múku, mlieko, vajíčka a všetko to dať dokopy. Čím viac opakovaní urobíte, tým väčšiu zručnosť získate. Preto aj hovorím o koučových zručnostiach, pretože byť koučom nie je len o informáciách ,ale aj, a možno predovšetkým, o konkrétnych aktivitách a činnostiach. Môžete mať množstvo znalostí, ale pokiaľ ich nezačnete prakticky skúšať a vykonávať, sú vám nanič. Podobajú sa zaváraninám, ktoré máte v špajzi, ale nikdy ich neotvoríte. Na tomto stupni sa kouč stáva tovaryšom. Na rozdiel od učňa predsa len toho vie viac, viac má za sebou, je si istejší, ale stále ešte v sebe nemá takú istotu aby sa púšťal do veľmi náročných úloh.
A nakoniec sú to kompetencie. Tiež sa označujú ako nevedomá znalosť. Ide o súhrn poznatkov a zručností, ktorý sa vám však dostali do krvi natoľko, že vôbec nemusíte uvažovať o tom, ako a čo robíte. Kompetencia robí majstra. Aj majstra kuchára. Aj majstra kouča. Kouča s veľkým "K". Ten už k svojej práci nepotrebuje žiadne recepty a ani toho nácviku už mu toľko nie je treba (ak vôbec). Všetko, čo potrebuje má dokonale nacvičené, dokonale zvládnuté. Je teda kompetentným v tom, čo robí. Rovnako aj kouč, môže byť kompetentný v tom, v čom spočíva jeho práca. Nie je to jednoduché, stať sa „majstrom koučom“. Vyžaduje to mnoho úsilia, mnoho energie, mnoho odkoučovaných hodín a skúseností. A skúseností nielen praktických, získaných v pracovnom kontexte ale aj skúseností životných, ktoré či chceme alebo nie obohacujú našu osobnosť a tvarujú ju. To je niečo čo je v nás hlboko skryté, niečo čo nás robí sebou samým. Toto je niečo čo sa nedá naučiť na žiadnom kurze, určite nie na nejakom krátkodobom. A pokiaľ vám niekto niečo také sľubuje, majte sa na pozore, tu určite nie je niečo v poriadku. Veď si len zoberte, ako dlho trvalo, než sa vaša osobnosť dostala do takého stavu v akom je teraz? 20, 30 rokov? Možno aj dlhšie. Viete si predstaviť strom, ktorý rastie do výšky 70 rokov a zmeniť jeho tvar a veľkosť za dva dni? Nemám nič proti kurzom a tréningom, ktoré sú zamerané na rozvoj zručností, ale pokiaľ by sme sa mali baviť o kompetenciách a hlbokých vrstvách osobnosti, určite by som bol opatrný. Na tejto úrovni by sa dalo hovoriť už o určitom umení. Áno, je to niečo čo sa ťažko dáva do slov, niečo čo sa nám ťažko pomenúva. Ako môže umelec presne pomenovať proces vzniku svojho umeleckého diela? Len málo z nich to dokáže a mnohí si uvedomujú, že to čo dávajú do slov nie je presné a nepopisuje realitu tak ako ju oni zažívajú. Aj koučingový proces sa môže stať umením.
Kým sa tam však dostanem je to dlhý proces, ale ako hovorí známe príslovie, aj tá najdlhšia cesta sa začína malým krokom. Poďme teda začať tie malé kroky robiť. (pokračovanie)
Je to veľká otázka, ktorá dokáže vyvolať búrlivú diskusiu medzi manažérmi aj koučami. Dilema je nasledovná: mal by kouč mať poznatky z oblasti v ktorej svojho klienta koučuje? Alebo sa dá koučovať aj bez týchto znalostí?
