Jednodňové koučovanie-rýchly beh na krátku trať

Prednedávnom som mal možnosť v krátkom časovom odstupe koučovať dvoch klientov, ktorí mali v podstate veľmi podobné očakávania. Chceli vo veľmi krátkom čase ( jeden deň) dosiahnuť badateľné výsledky. Očakávanie pre túto dobu veľmi typické, časté a žiaľ, často krát nesplniteľné. Mnoho vecí sa v krátkom čase stihnúť dá. Napríklad zabehnúť stovku pod 10 sekúnd. Prečítať knihu vďaka rýchlo čítaniu niekoľkokrát rýchlejšie ako je bežné. Ale na druhej strane sa niektoré veci urýchliť nedajú, nech by ste sa o ne snažili akokoľvek. A to je dobre. Učí to trpezlivosti a vytrvalosti.
Ak hovorím o rozvoji osobnosti, učení sa, zdokonaľovaní sa, tiež sa stretávam s tým, že urýchľovanie sa nie vždy dá dosiahnuť a podarí sa. V klasickom školení, tréningu alebo seminároch, ktoré si zadávatelia objednávajú, je badať tendencia natlačiť do malého priestoru napr. dvojdňového školenia niečo, čo by sa normálne človek učil na vysokej škole aj tri semestre. Dôvod je pochopiteľný, dostať, za "málo peňazí veľa muziky". Táto filozofia je z hľadiska šéfa firmy, toho kto drží kasu ,pochopiteľná, na druhú stranu sa tento prístup návratnosti prostriedkov vložených do školení, nedá bez úprav aplikovať na vzdelávanie alebo osobný rast (aspoň nie bez úprav). Skrátka, za jeden deň sa dá stihnúť toľko, čo za jeden deň, nedá sa za jeden deň stihnúť toľko, čo za dva alebo tri dni. Tak to proste je.
Táto úvaha mi bežala hlavou, keď som so svojimi klientmi diskutoval o tom, na čom by chceli pracovať, čomu by sa chceli venovať a aké výsledky by chceli mať na konci tohoto procesu. Pre šťastie moje aj ich, si obaja uvedomovali vyššie spomenuté, že nie je možné obsah dvojdňového kurzu natlačiť do jedného dňa.

Výhoda jednodňového koučingu je v tom, že to čo klient chce riešiť sa týka len jeho a nie je nutné pracovať aj so zvyškom skupiny, čomu by sa nedalo vyhnúť, keby som pracoval s celou skupinou na kurze alebo tréningu. Navyše, ak je predmetom koučingu niečo z oblasti manažérskych zručností, nie je nutné venovať sa úplne všetkému, ale dá sa hneď pracovať na niečom ,čo je vyložene dôležité len pre tohoto konkrétneho človeka. To celý proces robí výrazne efektívnym. Vďaka tomuto sa dosahujú vynikajúce výsledky vo veľmi krátkom čase. A to je predsa to čo zadávateľ koučingu alebo školenia vlastne chce. Dosiahnuť badateľné výsledky vo veľmi krátkom čase.
Jednodňový koučig je hodne vzťahovou záležitosťou. Nie žeby koučing trvajúci jednu alebo dve hodiny nebol. Ale predsa len. Pokiaľ s niekým strávite 8 a viac hodín, vybudujete si voči nemu iný vzťah, ako keď sa s ním vidíte len tú hodinku. V takomto dlhšie trvajúcom procese sa nedá všetko čo sa deje, zasadiť do koučingovej štruktúry alebo vzorca. Objavujú sa okamihy, ktoré by sme možno z didaktického hľadiska nenazvali koučingovými, ale pre celkový výsledok majú veľkú dôležitosť. V koučingovom sedení dochádza k okamžikom, kedy si klient uvedomí nejakú pravdu, skutočnosť, kedy mu v hlave akoby "docvaknú" súvislosti a vtedy sa objaví vhľad. To malé svetielko, ktoré je nasledované tým známym "AHA".
Zaujímavé na tomto "AHA" je fakt, že sa to nedá urobiť voľou, silou ani žiadným iným úsilím. Je to akoby ste chceli semienko, ktoré zasadíte do zeme ,ťahať kombinačkami aby rýchlejšie rástlo Je jedno koľko úsilia do tohoto ťahania zapojíte, nič tým nedosiahnete. Jediné čo môžete urobiť, je pripraviť si pôdu na to, aby semienko mohlo rásť a potom tomu musíte dať čas. Rovnako, aj keď by ste chceli aby vaši klienti, alebo ľudia ktorých koučujete, dosiahli tento vhľad, je zbytočné, pokiaľ budete veľmi silno "tlačiť na pílu". Pochopenie, ktoré klienta zmení, ktoré mu ukáže nové veci, nové poznatky, na to všetko môžete pripraviť podmienky, ale nemôžete to nijako urýchliť. Preto aj tzv. hluché miesta, kedy máte pocit, že sa v koučingovom sedení nič nedeje ,majú svoju dôležitosť a nemalo by význam sa snažiť za každú cenu ich odstrániť. Vyváženosť sústredeného koučovania a uvoľneného spočívania v procese koučingu je tým , čo v sebe skrýva obrovský potenciál. A to aj vtedy, keď to tak zvonka nevyzerá.

Základné zručnosti kouča II-Komunikácia

Komunikujeme celkom bežne. Vlastne komunikujeme aj keď by sme možno nechceli, proste sa nedá inak. Keď by som sa pred vami postavil niekde na nejakej prezentácii, aj keď by som nepovedal ani slovo, určite by vám hlavou bežalo množstvo myšlienok o tom kto som, čo tam robím, prečo to robím, aký to má všetko zmysel a podobne. A pri tom by som nepovedal ani slovo a čo všetko by som vyvolala vo vašich mysliach. Jednoducho komunikácia vo svojich rozličných podobách a formách je tým najpoužívanejším nástrojom, ktorý používame vo vzťahu k druhým ľudom, aby sme sa s nimi dohovorili. A bez dobrej komunikácie sa ani kouč nezaobíde.

V slovníku cudzích slov sa môžeme dočítať, že komunikácia je ... dorozumievanie, oznámenie, sprostredkovanie (ústne); rečový dorozumievací styk ... . Tento pojem sa používa aj pre dopravu, alebo cestu. Samotné slovo komunikácia pochádza z latinčiny, z latinského slova comunicare, ktoré označuje odovzdávanie niečoho, spoločné radovanie sa z niečoho, predávanie niečoho druhému, branie a prijímanie, doručovanie, delenie sa o niečo, prepožičiavanie.

Existujú aj definície komunikácie, napr. od autorov D. Krecha, R. S. Grutfielda a E. L. Ballacheya podľa Malej encyklopédie súčasnej psychológie od Františka Hyhlíka a Milana Nakonečného: Komunikácia je výmena významov medzi ľuďmi, ktorá je uskutočňovaná predovšetkým prostredníctvom jazyka ... .

Dnes sa domnievame, že v priebehu vývoja svojho živočíšneho druhu človek používal najskôr jednoduché formy komunikácie a až neskôr začal postupne používať špecifické zvukové označenia pre rôzne predmety, javy, osoby ... čo viedlo k položeniu základov typicky ľudskej formy komunikácie – komunikácie pomocou jazykového prejavu, ktorého základom je slovo. Tento vývoj trval dlho, a i dnes používa človek tak slovný prejav – v tom prípade hovoríme o verbálnej komunikácii – ale aj iné druhy komunikácie, pravdepodobne vývojovo staršie druhy – označujeme ich ako neverbálnu komunikáciu.

Do neverbálnej komunikácie zaraďujeme tieto zložky.

· Mimika -postavenie tvárových svalov vytvára obraz emócií a nálad, ktoré sa v nás odohrávajú

· Gestika- pohyby rúk, ktorými sprevádzame to o čom práve hovoríme

· Proxemika- aj vzdialenosť, ktorú od ľudí udržiavame, je dôležitým výpovedným prvkom. V tejto súvislosti tiež zvykneme hovoriť o osobných zónach. Každý ich máme inak nastavené a inak veľé. Neuvedomenie si tohot faktu nám môže spôsobiť komunikačné problémy.

· Haptika- Dotyk. Podanie ruky je asi spoločensky najakceptovateľnejším dotykom, ktorý má nesmierne vysokú vypovedaciu hodnotu. Už prvé sekundy dotyku nám vedia odhaliť také informácie o druhom človeku, po ktorých by sme museli dlho pátrať, a takto sa k nám dostanú, možno aj bez toho aby si to ten druhý uvedomoval.

· Posturika. „Vystri sa“, hovorievali nám rodičia. Aj to ako stojím má samozrejme význam a vypovedá o nás. Niekedy aj o celom živote. Veď človek, ktorý si nesie na ramenách celý svoj osud bude stáť inak ako niekto pre koho nie je problém postaviť sa nepriazni osudu tvárou v tvár. Skrátka, to čo máme v živote za sebou sa či chceme alebo nie, prejavuje aj v tom ako stojíme a ten kto sa v knihe neverbálne komunikácie dokáže orientovať, má obrovský náskok pred tými, ktorí majú pred sebou len mimiku, gestá alebo pohyby, ale nedokážu ich interpretovať.

Neverbálne prejavy sú väčšinou vývojovo staré spôsoby oznamovania práve prežívaných emócií (strach, údiv, prekvapenie ...), pohyby, ktoré dopĺňajú informácie o tom, čo prežívame (napríklad objatie nám blízkej a milej osoby, podanie ruky človeku, ktorého nepovažujeme za svojho nepriateľa, nepozeranie sa do očí druhého človeka, ...).

Je možné odtrhnúť verbálnu komunikáciu od neverbálnej, prípadne od komunikovania činom? Zdá sa že ani moc nie. Ak to totiž urobíme, môžeme sa sami zmýliť v obsahu toho, čo nám chcel druhý človek v procese komunikácie odovzdať. Preto sa ľudia snažia nielen o pochopenie toho, čo hovoríme, ale aj toho čo dávame najavo vo svojom správaní (teda ináč ako verbálne). Profesor chicagskej univerzity Albert Mehrabian vypočítal, že účinok vyslaného posolstva záleží z 55% na signáloch reči tela, z 38% na farbe a melódii hlasu a len zo 7% na obsahu toho, čo hovoríme.

Všetky výskumy, ktoré tento jav merali, sa zhodujú v tom, že viac informácií si ľudia odovzdávajú neverbálnymi oznamami ako verbálnymi. Príčin je niekoľko. Verbálne oznamy sú produktom myslenia, sú poznačené sebakontrolou – človek vie, že nie všetko čo má na srdci, je vhodné predložiť aj iným ľuďom v komunikácii. A tak môže zamlčať niektoré veci, iné trocha prikrášli. U neverbálnej komunikácie je to zložitejšie. Samozrejme niektoré veci je možné nacvičiť. Ale väčšina neverbálnych prejavov je založených na automatických, tj. neuvedomelých reakciách tela, ktoré majú často základ v činnosti žliaz s vnútornou sekréciou (tieto vylučujú látky zvané hormóny). Hormóny ovplyvňujú činnosť ďalších vnútorných orgánov (napríklad zmeny v činnosti srdca, zmenená tepová frekvencia, kolísanie krvného tlaku, zrýchlenie dýchania, potenie sa, a iné). Prejavy zmien v činnosti vnútorných orgánov sa nedajú ovplyvniť „autocenzúrou“, maximálne je možné ich mierne tlmiť . Na týchto poznatkoch je založený aj „detektor lži“ – merajú sa fyziologické ukazovatele a porovnávajú sa s verbálnymi odpoveďami na rôzne otázky. Z rozdielnych reakcií tela pri konkrétnych otázkach je možné presne povedať, ktoré odpovede sú klamstvom.

O tom, ktoré konkrétne aspekty komunikácie sa objavujú v koučingovom procese si povieme na budúce.

---

Základné zručnosti kouča I.

Ako každá profesia aj profesia kouča si k svojmu výkonu vyžaduje určité predpoklady, ktoré by sme mohli rozdeliť do niekoľkých základných kategórií.

Predovšetkým sú to určité minimálne teoretické poznatky, ktoré sa týkajú koučingu. Tzn. že kouč by mal poznať a vedieť čo to vlastne koučing je, ako je vymedzený oproti iným metódam poradenstva alebo rozvoja ľudských zdrojov, aká je jeho základná definícia, všeobecne používané postupy a techniky koučingu, ako aj školy a prístupy skrze ktoré je v súčasnej dobe koučing prezentovaný na verejnosti.

Na druhom mieste by sme mohli hovoriť o základných zručnostiach, ktoré by každý kouč mal ovládať a rozumieť im. O tom aké sú to zručnosti budeme dnes hovoriť viacej, takže sa na tomto mieste nebudem púšťať do obšírnejšieho výkladu.

Na treťom mieste sú hodnoty, osobná filozofia a presvedčenie kouča. O tejto kategórii by som povedal, že sa nachádza na pomyselnom dne koučovej osobnosti. A dnom tu mám na mysli niečo čo je bežnému pohľadu ukryté, niečo čo sa nedostáva na povrch každý deň, čo však viac alebo menej (možno skôr viac) ovplyvňuje koučove jednanie. Je to niečo, čo sa aktivuje vtedy, keď kouč zabudne na všetky techniky, ktoré sa niekde naučil. A v okamžiku keď ich zabudne, tak sa dostáva k slovu to, čo je v ňom hlboko skryté, to čím je, to aký prístup a vzťah má k ľudom všeobecne, ako ich vníma, či ich má rád, či mu na nich záleží a pod.

Existuje tu určitá paralela medzi vedomosťami, zručnosťami a kompetenciami a vyššie spomenutými úrovňami.

Vedomosť je predovšetkým informácia, ktorú môžeme získať počúvaním, čítaním. Môžeme ju získať v škole alebo na nejakom školení. Jej výhodou je, že ju pomerne ľahko absorbujeme (i keď sa žiada povedať- ako kto). Jej nevýhodou je zase fakt, že ju pomerne rýchlo zabudneme. Asi si každý z vás spomenie na skúšky rozličného druhu. Niečo ste sa naučili, na skúške ste o tom povedali a na druhý deň ste väčšinu z toho zabudli. Proste, krivka zabúdanie nepustí. Je to tá situácia, keď si kúpite kuchársku knihu a začítate sa do receptov, ktoré sú tam uvedené. Je to taktiež ten okamih, keď v dávnych časoch, dievča alebo chlapec sa vydali k niekomu do učenia. V tom okamihu sa stali učňom. Aj kouč, ktorý si prečíta nejakú knihu, alebo si naštuduje použitie určitej techniky sa stáva učňom.

Naproti tomu zručnosti v sebe obsahujú nielen zapojenie intelektu, ale aj vykonanie určitej aktivity. Nadviažem na vyššie spomenutý príklad. Kúpite si kuchársku knihu. Prečítate si recept. V tomto okamžiku ste získali informáciu a znalosť. Ale pokiaľ chcete rozvíjať zručnosť, musíte zobrať do ruky hrnce, múku, mlieko, vajíčka a všetko to dať dokopy. Čím viac opakovaní urobíte, tým väčšiu zručnosť získate. Preto aj hovorím o koučových zručnostiach, pretože byť koučom nie je len o informáciách ,ale aj, a možno predovšetkým, o konkrétnych aktivitách a činnostiach. Môžete mať množstvo znalostí, ale pokiaľ ich nezačnete prakticky skúšať a vykonávať, sú vám nanič. Podobajú sa zaváraninám, ktoré máte v špajzi, ale nikdy ich neotvoríte. Na tomto stupni sa kouč stáva tovaryšom. Na rozdiel od učňa predsa len toho vie viac, viac má za sebou, je si istejší, ale stále ešte v sebe nemá takú istotu aby sa púšťal do veľmi náročných úloh.

A nakoniec sú to kompetencie. Tiež sa označujú ako nevedomá znalosť. Ide o súhrn poznatkov a zručností, ktorý sa vám však dostali do krvi natoľko, že vôbec nemusíte uvažovať o tom, ako a čo robíte. Kompetencia robí majstra. Aj majstra kuchára. Aj majstra kouča. Kouča s veľkým "K". Ten už k svojej práci nepotrebuje žiadne recepty a ani toho nácviku už mu toľko nie je treba (ak vôbec). Všetko, čo potrebuje má dokonale nacvičené, dokonale zvládnuté. Je teda kompetentným v tom, čo robí. Rovnako aj kouč, môže byť kompetentný v tom, v čom spočíva jeho práca. Nie je to jednoduché, stať sa „majstrom koučom“. Vyžaduje to mnoho úsilia, mnoho energie, mnoho odkoučovaných hodín a skúseností. A skúseností nielen praktických, získaných v pracovnom kontexte ale aj skúseností životných, ktoré či chceme alebo nie obohacujú našu osobnosť a tvarujú ju. To je niečo čo je v nás hlboko skryté, niečo čo nás robí sebou samým. Toto je niečo čo sa nedá naučiť na žiadnom kurze, určite nie na nejakom krátkodobom. A pokiaľ vám niekto niečo také sľubuje, majte sa na pozore, tu určite nie je niečo v poriadku. Veď si len zoberte, ako dlho trvalo, než sa vaša osobnosť dostala do takého stavu v akom je teraz? 20, 30 rokov? Možno aj dlhšie. Viete si predstaviť strom, ktorý rastie do výšky 70 rokov a zmeniť jeho tvar a veľkosť za dva dni? Nemám nič proti kurzom a tréningom, ktoré sú zamerané na rozvoj zručností, ale pokiaľ by sme sa mali baviť o kompetenciách a hlbokých vrstvách osobnosti, určite by som bol opatrný. Na tejto úrovni by sa dalo hovoriť už o určitom umení. Áno, je to niečo čo sa ťažko dáva do slov, niečo čo sa nám ťažko pomenúva. Ako môže umelec presne pomenovať proces vzniku svojho umeleckého diela? Len málo z nich to dokáže a mnohí si uvedomujú, že to čo dávajú do slov nie je presné a nepopisuje realitu tak ako ju oni zažívajú. Aj koučingový proces sa môže stať umením.

Kým sa tam však dostanem je to dlhý proces, ale ako hovorí známe príslovie, aj tá najdlhšia cesta sa začína malým krokom. Poďme teda začať tie malé kroky robiť. (pokračovanie)

---